Sadla som a kukala. A hovorila som si, čo je toto za ... kravinu. Musím sa ale priznať, že film zaujal dostatočne na to, aby som ostala sedieť na zadku a divala sa. A aby som zistila, že sa mi vlastne asi páči. Presnejšie, niečo áno a niečo nie.
Dej je príbehu je banálny. On - Stephane sa vráti z Mexika do rodného Paríža. Zamestná sa v nudnej práci ako sadzač (napadalo mi, že názov toho povolania by sa mohol volať grafik operátor) vo vydavateľstve. Zaľúbi sa do nej - susedky Stephanie. ...a po rôznych prekážkach sa nakoniec, temer v hodine dvanástej, keď sa už je Stephane rozhodnutý vrátiť sa do Mexika, dajú dokopy. Úprimne, príbeh o ničom!
Zaujímavý sa niekomu môže zdať spôsob rozprávania príbehu. Stephane je v simulovanom televíznom štúdiu, kde uvádza dej príbehu. Mne sa nepáčil.
- pretože nemám rada filmy, kde mi niekto vysvetľuje to, čo by som mala pochopiť sama!
- pretože kartónové štúdio na mňa pôsobilo ako retro z osemdesiatych rokov (nič proti osemdesiatym ... výtvarne ich mám celkom rada)
- pretože (tento prudko subjektívny bod zaradím aj napriek tomu, že neviem definovať „prečo konkrétne“), scény v kartónovom štúdiu vo mne evokovali atmosféru produkcií typu Beavis and Butthead alebo Wayne´s world. Som dietko svojej doby, ale humor tohto razenia ma nezasahuje (huh huh).
- ale hlavne sa mi to nepáčilo, pretože na mňa tieto štúdiové scény pôsobili tak, ako keby autor nevedel dej posunúť inak.
Fajn, tak prečo som to nestopla a nešla sa venovať niečomu rozumnejšiemu? (No, lebo som pri tom žehlila.)
Nie, teraz vážne.
Film ma zaujal, bol tak zvláštne čudný.
Páčila sa mi atmosféra, celkom príjemný humor postáv, Paríž a francúzske interiéry. (Všimli ste si, že byty vo francúzskych filmoch zväčša vyzerajú ako starinárstvo? Kopec drobností, preplnené priestory a úplný mix všeličoho ... a všetko je to také útulné?)
Páčili sa mi niektoré postavy. Stepane ... nesmelý, neistý, hravý ... ženám sa naň asi dobre pozerá (nuž neviem, mne sa viac páčia nordickejšie typy). Gael García Bernal - inak tiež Octavio z Amores Perros – si v tomto filme zahral nepraktického rojčivého typa, z ktorého sa srdce topí. Narozdiel od Stepana bola Stephanie taká nejaká nemastná, neslaná, nevýrazná, nevoňavá, nefarebná .... nijaká. Je to škoda, lebo postava „chorobne kreatívnej“ susedky na to priestor poskytla. A film zasa nemal toľko silných miest, aby nezniesol ešte jedno navyše. Mimochodom herečka Charlotte Gainsbourg si tiež už predtým zahrala v jednom z Inarritových filmov, postavu Mary Rivers v 21 gramoch. Z ostatných postavičiek za zmienku stojí Guy (Alain Chanat) - Stephanov kolega z vydavateľstva. Šovinistické prasa s francúzskym šarmom a humorným nadhľadom. Svojím spôsobom jediná postava v celom príbehu, ktorá ma zdravý rozum a odstup.
Ale! Čo ma dostalo úplne zo všetkého najviac je prelínanie sa skutočnosti a Stephanových predstáv, reálneho hektického sveta a vláčneho plynutia snov. Mám rada fabuláciu (a som dostatočne naivná na to, aby som jej verila :- ) ). Kontrast reality s krajinkou vyrobenou z roliek od toaletného papiera, celofánového mora a zasnežených kopcov z bielych plachát s lyžiarskymi trasami vyznačenými farebnými vlnenými nitkami bol fakt skvelý. Realita v kombinácii s imagináciou, niekedy až detskými kulisami a oživlými predmetmi boli tým, čo narozdiel od kartónového štúdia (hoci tiež imaginárneho), dodávalo filmu dynamiku a pohyb.
To je ten hlavný dôvod, prečo stojí za to film dopozerať do konca.
Aha a ešte spomínaná hudba. Vlastne vizuálno filmu ma pohltilo natoľko, že okrem poslednej skladby pod titulkami som si ju vôbec neuvedomila.
Orig. titul: La Science des reves (2006)
Réžia: Michel Gondry
Hrajú: Gael García Bernal, Charlotte Lucy Gainsbourg
A či pozrieť, alebo nepozrieť? Určite pozrieť!
