Deň 14.:
V Eindhovene prestupujeme na spoj do hraničného mestečka Venlö. Vraciame na rovnaké miesta, kde sa naša výpravu pred dvomi týždňami začínala. Z vlaku sledujeme krajinu, ktorú poznáme zo sediel bicykla. Asi hodinu čakáme vo Venlö na lokálku do Duisburgu. Po dvoch týždňoch v prírode pôsobí priemyselná oblasť horného porýnia strašne depresívne. Duisburg. Ihneď po príjazde utekáme do informačnej kancelárie, ako to dopadlo s našou žiadosťou o dodatočné bicyklové miesta vo vlaku. Hádam sa pán, ktorý si pred dvomi týždňami tak precízne zapisoval všetky naše údaje, na nás nevykašlal a mail so žiadosťou o dodatočné miestenky na prepravu bicyklov poslal. Dúfame, že práve tento zamestnanec Deutsche Bahn nám potvrdí stereotyp o povestnej nemeckej precíznosti a spoľahlivosti. Náš ujo v kancelárii nie je. Pýtame sa slečny pri okienku. "Ein moment, bitte... ona to zistí!" a mizne v priestoroch pre zamestnancov. Nevracia sa dlho. Začíname mať čierne myšlienky. Nakoniec sa slečna predsa len vracia mávajúc papierom. "Áno, kolega poslal mail vo vašom mene prevádzkovateľovi vlakového spoja". A.... Dodatočné bicyklové miestenky nám povolili. Hurá! V mierne euforickom rozpoložení a s pocitom, že už sa fakt nič nemôže stať, ideme do mesta na obed. Do odchodu vlaku nám ostáva asi šesť hodín.
Dávame si vynikajúci obed v gréckej reštaurácii. Porcie megakráľovské, ouzo ako pozornosť podniku. Prezeráme si centrum a duisburskú radnicu a katedrálu.
.
.
Je teplúčko a zmáha nás kráľovský obed. V parčíku na lavičkách si dávame poobeňajšiu siestu v štýle "na houmlesa". V istú chvíľu sme pospali asi všetci. .
Našťastie sme neupútali mimoriadnu pozornosť ani polície ani zlodejov. Pravdepodobne sme nanajvýš pohoršovali nemecké dôchodkyne. V centre si dávame ešte jednu kávu na prebratie a pomaly sa vraciame na stanicu. Odšlapané kilometre, únava, slnko. Nikomu sa už nič nechce riešiť. Dohadujeme logistiku nalodenia s batožinou. Vzhľadom na to, že vlak v stanici stojí iba dve minúty, je potrebné byť rýchly. Vtom sa zo staničného rozhlasu ozýva hlásenie, že náš rýchlik z Bazileja do Viedne je z technických príčin odklonený. Cestujúci môžu využiť náhradný vlak a na pôvodný spoj nastúpiť v Kolíne. To je snáď zlý vtip. Náhradný vlak samozrejme odchádza z úplne iného peróna. Nasleduje bleskový presun na označený perón. Situácia sa začína podobať groteske. Prichádza náhradný vlak, ale sprievodca kýve hlavou. "Nein! Ja vás do vlaku nevezmem aj s bicyklami. Ja tu na to nemám miesto. Nie! Môžete mi tu mávať akýmkoľvek papierom."
Ďalšie striktné nemecké nein. Lucia sa háda. Slzy na krajíčku. Zrazu sa počujem ako do sprievodcu hustím nemecky. (Naposledy som reálne po nemecky rozprávala pred 15 rokmi na nemčine na gympli. Hmm, vo vypätých situáciách človek siahne fakt hlboko.) Nakoniec sa nás zastáva staničný zriadenec. Sprievodca nás strká aj s bicyklami do kupé pre vozíčkara so slovami "tu buďte, ani nevyliezajte, nech vás celú dobu nevidím a modlite sa, aby necestoval invalid." Takže máme šancu nakoniec predsa len ten rýchlik z Bazileja do Viedne stihnúť. Na ďalšej stanici rieši podobnú situáciu mladá dvojica z Viedne. Aj s bicyklami získavajú exkluzívne miesto v záchode.
Zaujímavá zmena v prístupe sprievodcu nastáva akonáhle sa ocitáme vo vlaku. Teraz sme už klientmi Deutsche Bahn. Zrazu je ochota sama. Pýtame sa, kde máme prestúpiť. "V Kolíne?" "Nie, tam bude málo času,".... ale pretože je tento vlak rýchlejší, máme počkať až do Manheimu. Tam bude viac času a prestupovanie bude komfortnejšie. Nakoniec dostávame ešte aj minerálku a džúsik ako pozornosť od nemeckých dráh, „ktoré zapríčinili naše problémy“. Celá komplikácia bola spôsobená búrkou, ktorá zapríčinila veľký black out vo celej oblasti. Dráhy sa teda pokúšajú, čo najskôr dostať dôležité vlaky z problémovej oblasti. Naozaj, vonku leje a je úplná tma. Svieti iba atómová elektráreň (chvalabohu) a letisko vo Frankfurte. V Kolíne to vyzerá ako v apokalyptickom filme z druhej svetovej vojny: vypadnutá elektrina, svietia iba núdzové svetlá, nitovaná hrdzavá kovová konštrukcia staničnej haly, pobiehajúci zmätení ľudia, do toho štekajú dva nervózne ženské hlasy nemecky príkazy do staničného rozhlasu. "Vlak do Mníchova koľaj 6. Vlak do Bonu koľaj 4...." Je to celé také zvláštne surrealistické.
V Manheime vystupujeme a čakáme na náš pôvodný vlak. Tu je to už v pohodičke. Z vlaku vystupuje velikánska sprievodkyňa: "4 bicykle z Duisbugu do vagóna 4, dva bicykle z Kolína do 7." Postup jasný. Dušan hľadá kupé. Tam sedí dáma. Zdesene sa pýta Dušana vlečúceho tašky z bicyklov. "Vy ste paraglajdisti?" Ako na toto došla teda fakt neviem. "Nie cyklisti!" "Aha?!?" Ihneď rozťahujeme sedačky, je čas konečne spať, adrenalínu už bolo tak akorát dosť. Ako sa vyzúvame, zisťujeme, že nohy uväznené celý deň v topánkach výstižne popisuje starý reklamný slogan "zážitok z vône". A že ráno by sme sa už tiež nemuseli zobudiť vôbec. Lucia vyťahuje tromf. "Mám dezinfekčný sprej." A tak nohu po nohe vystrkujeme svoje končatiny z kupé. Ostriekávame ich dezinfekčným roztokom. Naša spolucestujúca sa snaží potlačiť smiech a radšej pozerá z okna. Moc jej to teda nejde. Ľudia na chodbičke sa ani nesnažia zastierať pobavenie. Teraz je to znesitelnejšie.
Spolucestujúca vystupuje v Salzburgu. A my ráno vo Viedni. Teraz sa už fakt nemá, čo stať. A aj keby, do Viedne by pre nás z Bratislavy už niekto vedel prísť.
Vlak do Petržalky stíhame v pohodičke. A s úderom dvanástej odomykáme s Dušanom dvere nášho ružinovského bytu. Konečne sme doma.
